Cítime, myslíme a sme ešte oveľa viac

Možnosť zažiť vnútorný stav hlbokého pokoja často ľudí skôr zneistí, než
priláka. Keď je ponúknutý ako miesto terapie, alebo liečenia, znie to zvláštne
neznámo aj keď je to možno ten najpravdivejší signál, čo práve zaznel. Mnoho ľudí
dnešného sveta mu nedôveruje. Prečo? Pretože sme v našej mysli, ktorá je síce
dôležitá, ale má az príliž veľa kompetencií. Myseľ je ako taký strážca brány a cítiaca
bytosť v je hlas v hĺbke. Myseľ pustí dnu len to, čo dokáže vysvetliť, zmerať,
porovnať. Je bystrá, rýchla, presná. Vie nás efektívne preniesť z bodu A do bodu B,
prečítať návody, organizovať a riadiť sa podľa plánu, vyhodnotiť výsledok. Dokáže sa
orientovať v systémoch, ktoré vymyslela myseľ niekoho iného a vie aj sama tvoriť
návody a plány v ktorých sa iné mysle budú vedieť vyznať. Orientuje sa na časovej
osi, ktorú sama dávno vymyslela tiež v hlave niekoho úplne iného. Toto všetko a
oveľa viac robí myseľ brilantne. Je rýchla, aby nás bezpečne priviedla kam
potrebujeme, ochránila, vie pohotovo vyhodnotiť situaciu. Keď povieme "ja" väčšinou
je to práve úroveň mysle odkiaľ a kam sa oslovujeme. Ale my sme predsa oveľa viac.
Pod povrchom jej výpočtov, logických odôvodnení a plánovania, žije cítiaca bytosť.
Narodili sme sa ako jemná bytosť, ktorá vnímala. Naša cítiaca bytosť komunikuje cez
obrazy, vnemy, pocity. Myseľ k nim nemá priamy prístup a často ich rovno zamietne
a vyhodnotí ako nedôveryhodné, slabé, nepochopiteľné. Ako ľudské novonarodené
bytosti neprichádzame na svet so slovami, analýzou či plánom, ale prvotne sme
súčasťou celku s týmto vnemom prichádzame. Postupne prejdeme telovou
skúsenosťou a pocitmi smerom k jeho hraniciam. Telo je náš prvý jazyk. Narodili
sme sa teda ako cítiace bytosti. Naša osobnosť sa vyformovala až oveľa neskôr.
Ešte pred tým než sme vedeli, čo je slovo, náš svet bol spleťou vnemov, dotykov,
vôní, zvukov, tepla a chladu. Cítili sme a boli sme ponorení do prúdu podnetov, ktoré
prúdili telom prirodzene, ako rieka, ktorá ešte nepozná mapy. Pocit bezpečia,
opustenia, chladu, blízkosti, to všetko sme vnímali a boli to naše prvé skúsenosti so
svetom. Neskôr prišla identifikácia, bolo nám povedané že sme chlapec-dievča,
mená, "to je tvoje". Zároveň sme sa potrebovali zorientovať v tom, čo je správne a
nesprávne, dobré a zlé. Čo môžeme a nesmieme, toto sa nepatrí a toto je vhodné.
Tieto skúsenosti a to a ako nám boli podané formovali štruktúru našej osobnosti,
nie v izolácii, ale vo vzťahu s tými, ktorí nás držali, viedli a najmä tým ako nám
odpovedali. Naša osobnosť sa formovala ako odpoveď na kvalitu a hodnoty
prostredia v ktorom sme sa ocitli. To čo bolo spoločensky vítané, nás dalo do svetla
ako dobrého chlapca, alebo dobrého dievčaťa. Sloboda prejavu našej skutočnej
prirodzenosti sa musela podriadiť. Keď sme chceli vyhovieť, autenticitu sme
potrebovali potlačiť. V detstve sme mnohí počuli: "Čo robíš, čo je to s tebou? Správaj
sa normálne…." často sme zažili potlačenie nášho spontánneho, autentického
prejavu. Začali sme sa hanbiť. Predsa v jadre a tichu pod štruktúrami, sme stále tou
prvotnou cítiacou bytosťou, ktorá poznala pravdu cez telo, ešte skôr než ju
pomenovala myseľ. Preto je dôležité, aby sme sa k tejto podstate vracali a
priopmínali si ju. Nie ako k niečo zabudnuté, ale ako to, čo bolo prvé, pôvodné a je
stále prítomné. Naša myseľ to nechápe a preto nám často pošle výstrahu nedôvery,
keď s našou cítiacou bytosťou nadväzujeme kontakt. A tak stojíme na prahu seba a
toho všetkého čo nás utvára. Medzi racionalitou a vnútorným vedením. Práve tu
môžeme sa rozpoznať ako pozorujúca prítomnosť, ktorá vníma oboje a sa vie
vedome rozhodovať o tom koľko dôvery dá mysli a v ktorej situácii a koľko dôvery dá
pocitu. Tu vzniká priestor pre rovnováhu, celistvosť, vnútorný mier v ktorom sa
inteligencia a cit nebijú, ale spolupracujú. Len ako celok čiže myseľ, telo, duša a
duch sme skutočne ľudskí a plne živí.

Ako ľudia dnešnej doby vačšinou žijeme tak, že keď sa v nás pohne niečo
jemné, niečo pravdivé, pocit, náznak smeru, tiché vedenie, myseľ to často odignoruje
ako nepodstatné, nelogické, slabé či nezodpovedné. Praxou a skúsenosťami sa
učíme rozpoznať to ako naša myseľ funguje, jasnejšie vnímame a čoraz viac
dôverujeme tomu, ako s nami komunikuje tá jemná časť nášho bytia, čo cíti, vníma a
vie bez dôkazov. Tu môže nastať skutočný súlad pocit, ktorý nás nevedie do chaosu,
k tomu, čo je nám najprirodzenejšie. Toto poznávanie je v živote spočiatku skôr
nepohodlné a tiež zo začiatku nie je jednoduché ostať s kľudom v kontakte a
podporovať rovnováhu. V podstate je to celoživotný proces. Každé poznanie niečo
stojí, ale toto je to, čo stojí za to, prináša totiž zdravie a rovnováhu. Pole vznešeného
kľudu je pravdivé, ozdravujúce, naše a naše spoločné. Biodynamická
kraniosakrálna terapia nám otvára cestu práve k týmto kvalitám, tam kde si telo vie
pomôcť. V kľude má otvorený prístup k svojím nástrojom, zdravým nastaveniam
a vrodenému plánu liečenia. Tento svet pod povrchom každodenností pôsobí
vyvažujúco, prirodzene, lieči nás od nánosov a pripomína nám odkiaľ pochádzame.

Autor:  Natália Bogdalíková, BCST